Autor knihy o Bratislave a fotograf Ďuríček: Sochu Gottwalda sme mali na námestí nechať ako výstrahu

Andrej Ďuríček je bývalý novinár, fotograf, autor blogu Bratislava, My Love - balove.sk a autor najnovšej knihy Bratislava, moja láska. V minulosti pracoval v SME, Hospodárskych novinách a desať rokov viedol Nový Čas Nedeľa. V rokoch 2020 - 2023 pôsobil ako šéf tlačového oddelenia na Ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR, dnes pracuje v PR agentúre.

V rozhovore sa dozviete:

• prečo mala Gottwaldova socha na Námestí slobody ostať,
• ako zistil, že Modrý kostolík nebol vždy modrý,
• ako by Bratislava vyzerala, ak by bola osobou,
• ako výstavba downtownu mení atmosféru v meste,
• ktoré dve stavby sú v Bratislave barbarstvo.

Kde ste v Bratislave vyrastali?

V mestskej časti Nové Mesto, na Sibírskej ulici, pri Kukurici. Môj rajón v detstve siahal od Račianskeho mýta, cez železničné depo, Ahojku až po Kuchajdu. Babka pochádzala z Rače, kde sme mali taký malý domček, takže dôverne poznám aj Raču, kde už 20 rokov žijem.

Čo bolo pre lokalitu Nového mesta vtedy typické?

Za komunistov to začali stavať ako bratislavské „nové mesto“. Vybudovali tu nové sídliská Februárka, Sibírska, Piešťanská… Na Kutuzovovej boli kasárne a vždy o desiatej večer púšťali do ampliónov vojakom večierku: Ide noc… Bolo to počuť široko-ďaleko. A do toho sa šírili vône a smrady. Išlo o to, či vietor privial vôňu čokolády z Figara, alebo zápach z Palmy a Dimitrovky. To sú také tie zmyslové spomienky na koniec 80. rokov.

Galéria: 10 fotiek

Vašu novú knihu Bratislava, moja láska začínate príbehom Modrého kostolíka. Podarilo sa vám zistiť, že povodne modrý nebol a vašich čitateľov to šokovalo. Ktorý príbeh najviac prekvapil vás?

Ako bývalého novinára ma stále baví niečo objavovať a čosi spoznávať. Som rád, že ešte aj v mojom veku sa dostanem do stavu, keď sa dozviem niečo nové, čo ma prekvapí. To je napríklad aj prípad Modrého kostolíka. Pôvodný zámer bol, že idem spraviť o ňom reportáž. Je to jeden z najkrajších kostolov v Bratislave.

Cez Konferenciu biskupov Slovenska som sa skontaktoval s pánom farárom, ktorý mi iba tak, medzi rečou, povedal, že kostolík nebol vždy modrý. Keď som to zverejnil, bolo to z toho malé haló.Ľudia mi začali písať „to nie je pravda, ja som sa tam v 1954 vydávala a vždy bol modrý“. Začal som teda hľadať. Pýtal som sa pamiatkarov, ktorí ho rekonštruovali a opýtal som sa tiež pomocného biskupa Haľka, ktorý o ňom napísal knihu. Dopracoval som sa k tomu, že Modrý kostolík naozaj nebol pôvodne modrý a už som mal aj dôkazy.

Galéria: 10 fotiek

Napríklad pohľadnicu zo 70. rokov, kde mal kostolík sivooranžovú farbu a modrú mal len strechu. Niekedy krátko nato ho celý premaľovali na modro. Ak by mal byť zreštaurovaný do pôvodného stavu, tá modrá farba by musela ísť preč. Neviem, či by to Bratislavčania rozdýchali.

O Bratislave píšete veľmi osobne, až denníkovo. Čo pre vás znamená?

Pre mňa to nie sú len kulisy. Narodil som sa tu, žijem tu. Moje fotky a moje texty sú môj osobný príbeh, moja osobná výpoveď o Bratislave, ako ju ja poznám, ako ju vnímam. Čo sa mi na nej páči, čo sa mi nepáči. Žije tu 500-tisíc ľudí a každý má iný príbeh. Niektorí sa možno s mojimi príbehmi nestotožňujú a vidia realitu inak, a tak to má byť.

Takže áno, dobre ste to povedali, je to taký môj denník, vyznanie môjmu mestu. Tým pádom si neuzurpujem nárok na nejakú objektívnu pravdu, alebo zbierku faktov. Skrátka, ako som to cítil, tak som to napísal.

Viete si predstaviť, že by ste bývali niekde inde?

Ak by som sa narodil niekde inde, asi by som býval tam. Viem si to predstaviť, mám precestované celé Slovensko. V niektorých mestách som počas služobných ciest ako novinár strávil dva-tri dni. Ale mrle ma začali žrať už po pár hodinách! Porovnával som ich s Bratislavou a tá mi z toho vychádzala vždy víťazne. Ale viem si predstaviť žiť v Paríži.

Zdroj: Bernadetta Čaranová

Ak by Bratislava bola osoba, ako by vyzerala?

Taká šmrncovná, veselá kočka. Hravá farebná, tvorivá, odvážna, ale nie utrhnutá z reťaze.

Aké jej miesta objavujete najradšej?

Nemám výčitky, že Bratislava má niekoľko mestských častí a dokelu, na blogu nemám Dúbravku alebo Karlovku. Teda Karlovku áno, mám z nej to najkrajšie - Karloveské rameno. Ale píšem a fotím to, čo sa mi páči, kde sa cítim najlepšie, čo ma zaujíma a vzrušuje. Najradšej sa motkám v Starom Meste. Ak by som to konkretizoval, tak medzi Medickou záhradou, Slavínom, Hradom a Hlavným námestím. A k tomu Dunaj.

Bratislavu fotíte už od vašich študentských čias. Ako sa vaše vnímanie mesta s pribúdajúcim vekom zmenilo?

Kedysi som to mesto, žiaľ, až tak nefotil. Film mal 36 obrázkov a stál nejaký peniaz. Keď som niekam išiel, vyfotil som jeden obrázok, druhý obrázok, lebo mi to ešte muselo mesiac vydržať. Nefotil som bežné veci, ako napríklad Obchodnú ulicu alebo propeler. Bola to predsa všedná vec, popíjali sme víno a premávali sa loďkou na druhý breh Dunaja. čo je na tom extra? Nenafotil som si ani Lunapark, lebo kto by fotil takú blbosť? Veď tu bol stále. Potom som po čase zistil, že aj veľa z toho mála, čo som mal nafotené, už neexistuje.

Krčma U Matúša nad stanicou, kde sme chodili piť, je už zbúraná. Lunapark je zrušený, propeler takisto. Odvtedy, kedy sa začala digitálna doba a pred nejakými 17 rokmi som si kúpil prvý digitálny foťák, cielene fotím úplne bežné veci a výjavy, pretože raz tu už možno nebudú.

Takto sa mi podarilo zachytiť búranie pivovaru Stein. Utekal som vždy z roboty, alebo som si ráno privstal, aby som zachytil ako to pokračuje. Alebo Dom ROH. Vedel som, že ho zbúrajú, tak som tam cielene chodil aspoň niečo si odfotiť.   

Vnímate rozdiely medzi tým, ako mesto vidia rôzne generácie? Prekvapilo ma, že Námestie slobody volali Husákove deti Gottwalďák. Pre moju generáciu to bolo vždy Gottko a o soche, ktorá tam kedysi stála, sme počuli len chýry. 

Je to taká kontinuita. Môj otec hovoril o Námestí slobody ako o Firšnáli. Alebo mi hovoril mená putík, ktoré už neexistujú, ako La Paloma. Moja dcéra dnes chodí k Alchymistovi, kam som ja chodil ešte ako k Veľkým františkánom. Čiže, mení sa to. Niektorí sa mi veľmi čudujú, keď hovorím, že na tom námestí mal ten gauner Gottwald zostať. 

Ja to trochu posuniem. V knihe píšete, že každá nová doba si žiada nové symboly. Prečo potrebujeme nové symboly?

Prekáža mi bezhlavé búranie starých symbolov. Je to ako keby sme chceli sami sebe klamať a nahovoriť si, že sa tým oslobodíme a zabudneme na to, čo sa stalo. Gottwald tam mal zostať ako prvý robotnícky prezident. Ako predstaviteľ komunistického teroru, ktorý poslal na smrť alebo do lágrov tisícky ľudí.

Mali ho tam nechať, tú jeho odpornú monštruóznu sochu, ktorá pravdivo vystihovala obludnosť komunistického režimu. Samozrejme, s vysvetľujúcimi tabuľami, nie že tam budeme nosiť Klémovi kvety. 

Aj Hitlerovo námestie sa premenovalo.

Áno. Nikdy sme neboli v Uhorsku. Nikdy sme nežili v Československu. Nikdy sme za Slovenského štátu neudávali susedov, ktorí skončili v koncentrákoch. Nikdy sme neboli komunisti. Boli sme predsa vždy demokrati! Takto si klameme neustále, a preto búrame, zabúdame a potom nevieme. Strácame tým kontinuitu nášho vedomia o minulosti. A potom sa čudujeme. 

Galéria: 10 fotiek

Mladí sú očarení komunizmom. Prečo? Lebo o tom prd vedia. Tí, ktorí to zažili, očarení nie sú. Očarení sú možno len deti komunistických papalášov. A to isté platí aj o pohrobkoch gardistov.

Aké sú symboly súčasnej Bratislavy?

Neviem, či má v súčasnosti nejaký symbol. Dnes je práveže taká doba, že sa bojíme symboly kdekoľvek dávať. Čo sa týka umeleckej tvorby vo verejnom priestore, je to bieda. Za komunistov, alebo aj predtým, vznikali sochy, ktoré majú dodnes umeleckú hodnotu a sú ešte stále vo verejnom priestore. Veľa sme k tomu za tých 35 rokov nepridali. Chvalabohu, ešteže máme aspoň toho Čumila!

Galéria: 10 fotiek

Čo sa týka nejakého súčasného symbolu, v tomto ide Bratislava globálnym trendom. Nie je záujem o symboly. Je to taká magľazina. Ani dobro, ani zlo. Ani čierna, ani biela. Zoberte si koľko problémov bolo s Masarykom a ako dlho trvalo, kým mu spravili nejakú malú sochu na nábreží. Alebo Štefánik.

Ľudia idú na Bradlo, ale povedzme si, komu z mladšej generácie trhá žily Štefánik? Veľké národy, keď príde na ich národných buditeľov a hrdinov, tak to prežívajú. My to neprežívame. Slováci majú podľa mňa v sebe zakorenené pohŕdanie elitami. Možno preto, že nám pripomínajú, že by sme mohli žiť a tvoriť lepšie. 

Na druhej strane Bratislava za posledné roky rastie do výšky a downtown sa mení na štvrť mrakodrapov. Ako tieto stavby menia atmosféru v meste?

Skoncentrovali to na jedno miesto. Vzniká nový downtown okej, ale je to dosť prilepené na Starom Meste. Dáva mi to logiku, ale nechcel by som tam žiť. Ale čo mi logiku nedáva, a je to barbarstvo, sú v Bratislave dve stavby.

Prvá je Aupark veža. Keď sa pozriete z Hradu, kedysi ste mali vizuálny zážitok z Mosta SNP s UFOm a za ním bola Petržalka. Teraz to UFO zaniká, pretože je za ním Aupark veža. Predstavte si, že máte dve výškové stavby hneď za sebou. Ten vizuálny zážitok je zabitý.

Druhá vec, ktorá mi kole oči, je vežiak na Šancovej pri Ymke. Viem, že sa to stalo ešte okolo roku 2 000, spisovali sa petície a tak ďalej. Ale nikto nebol ochotný alebo schopný zabrániť tomu, aby taká otrasná výšková budova mohla v Starom meste vyrásť.

Stavby v Bratislave veľakrát idú na úkor prírody. Hlavné námestie bolo kedysi park a na Trávnikoch bolo Mlynské rameno Dunaja. To museli pre výstavbu vysušiť. Teraz vznikajú rôzne projekty, kedy sa chce mesto k zeleni vrátiť. Zachránime to ešte?

To je práve tá vec. Keď sa niečo radikálne zmení, postaví alebo zbúra, už sa nikdy nevrátime do stavu, ako to bolo predtým. Nehovorím, že má všetko zostať tak ako to bolo. Ale mali by sme si trikrát rozmyslieť, či to stojí za tú zmenu. A či bude zmena prínosom, alebo sa len chce niekto realizovať. To Hlavné námestie by sa podľa mňa ľuďom viac páčilo s parčíkom. Ale za parčíkom už neplačme, je to passé.

Galéria: 10 fotiek

Viete si predstaviť, že by z Bratislavy bola naozaj metropola, taký malý New York?

Keď pozerám filmy, v New Yorku tie staré budovy majú. Mrakodrap, ktorý má 100 rokov, zástavby rodinných domov a podobne. Oni to asi až tak nebúrajú. Tu, v Bratislave, je toho už tak málo, že o každý dom treba zabojovať. Na Františkánskom námestí je už 30 rokov schátraná budova s popraskanými múrmi. Stále sa hovorí, že sa s tým bude niečo robiť. Neviem si predstaviť, čo tomu bráni. Vlastnícke vzťahy, neochota? Neviem.

Kde by sa ešte mohla Bratislava rozširovať? 

Odborníci, urbanisti, hovoria, že by sa mala skôr zahusťovať. Je to asi lepšie, ako keby sa mala rozširovať. Električka kedysi končila v Dúbravke Pri kríži a tam bol koniec, tma. Teraz je tam za tým veľa nových bytoviek, ale električku tam nemajú ako dotiahnuť. Nerozumiem tomu snu, bývať 20 - 30 kilometrov od Bratislavy v nejakom satelite a potom sa každý deň terigať tam a späť, trčať v kolónach a nadávať.

Kam v Bratislave chodíte, keď chcete byť sám so svojím mestom?

Ak chcem byť sám, tak do lesov. Alebo sa poprechádzam tu, v uličkách, pod Slavínom. Alebo na nábreží Dunaja. Ak chce byť človek v Bratislave sám, tak si musí privstať.

Galéria: 10 fotiek

Aký je váš bratislavský sen?

Mojím snom je, aby sa ľudia cítili v tomto meste dobre. Nie je to len o tom, či budú mať parky alebo cyklotrasy. Ľudia, ktorí tu žijú a prišli od hocikade, nech majú mesto radi. A tí, ktorí tu žijú dlhšie, narodili sa tu, aby na nich nepozerali z vrchu, že vy ste prisťahovalci. Sme rozdelená krajina. Mojou predstavou je, že aspoň v Bratislave budeme spojení. 

Poviem príklad - cyklisti verzus motoristi. Chodím MHD, aj na bicykli, aj na skútri, autom minimálne. Rozumiem, že priestor je tu malý. Ale keď každý bude vidieť len seba, tak sa tu môžeme domlátiť. Nikto nemôže za to, že sú úzke cesty. Nemôžu za to ani cyklisti, ani motoristi. Tak nech sa na seba zbytočne nehnevajú.