Na Filiálke zarastá do zabudnutia technický unikát. Rohlederovou koľajnicou dokázali vlaky prekonať aj ostré oblúky

Za bežných podmienok potrebujú vlaky na svoju premávku poriadne veľa priestoru. Výnimkou nebola ani železničná stanica Filiálka. Jej pozostatky sa neďaleko Trnavského mýta nachádzajú dodnes, avšak vlaky tam už dávno nejazdia. Koľaje zarastajú burinou a tá na Filiálke skrýva aj jeden zaujímavý technický unikát, ktorý pomáhal vyriešiť jazdu vlakom tam, kde bolo málo miesta.

„Na stanici Bratislava-Filiálka pomaly zarastá do zabudnutia tzv. Rohlederova koľajnica,“ napísal autor príspevku v skupine, ktorá sa venuje hlavnému mestu na fotografiách.

„To som ani nevedel, že tam je… pôjdem sa tam pozrieť,“ poďakoval za informáciu o technickej pamiatke v komentároch Milan. „Wau… ale aj tak si neviem predstavit, ako to funguje,“ priznal sa čitateľ Richard.

Vlak dokázal prekonať ostrý oblúk bez vykoľajenia

Prečo vlastne Rohlederovu koľajnicu na Filiálke postavili? Z tejto železničnej stanice sa rozvetvovali po Bratislave koľaje, ktoré viedli do neďalekých priemyselných závodov, takzvané vlečky. Vlečky slúžili na prevoz produktov, alebo materiálu z tovarní na bežnú železnicu. Bratislava bola už vtedy husto zastavaná a koľaje vlečiek nemohli mať bežný polomer. S veľmi úzkymi oblúkmi však mali vlaky problém, pretože sa na nich vykoľajovali. Riešením bola Rohlederova koľajnica.

Na Filiálke ju vybudovali v roku 1902 a viedla do neďalekej fabriky Siemens. Jej princíp opisuje článok na stránke Vlaky.net. „Zaujímavé bolo najmä to, že na oblúk s polomerom iba 40 m sa použila tzv. Rohlederova koľajnica, umožňujúca svojou konštrukciou jazdu okolesníka kolesa, nachádzajúceho sa na vonkajšej strane oblúku, tak, že sa odvaľoval po upravenej hlave tejto koľajnice, pričom protiľahlé koleso sa síce odvaľovalo po svojej koľajnici, ale aby sa zabránilo vykoľajeniu, dvojkolesie bolo v koľaji vedené prídržnou koľajnicou.“

Zdroj: Vlaky.net

Zjednodušene povedané, hrana kolesa lokomotívy, alebo vozňa nebola pevne ukotvená na vnútornej strane koľaje, ale pohybovala sa po jej povrchu a aby neskĺzla, z vonkajšej strany ju istila ďalšia koľajnica. To umožňovalo jazdu vlakov veľmi malými oblúkmi. Princíp vymyslel rakúsky inžinier Max Rohleder.

Časť unikátnej koľajnice zachránili v múzeu

Aj keď to so stanicou Filiálka nevyzerá ružovo, zaujímavé technické riešenie nebude úplne zabudnuté a aj keby došlo k likvidácii posledných zvyškov koľají, podarilo sa ho zachovať. „Kus z nej, nábehovú časť máme v depozite Železničného múzea, vybrali sme ho ešte v decembri 2004…,“ napísal v diskusii Martin.

Jasné však nie je to, aký osud bývalú stanicu čaká. Pred niekoľkými rokmi sa objavili úvahy o jej rekonštukcii a opätovnom napojení na železničnú sieť. Spomínal sa projekt novej trate, ktorá by pod zemou spojila Petržalku s Filiákou a pokračovala by ďalej na stanicu Nové Mesto. Stanica chátra od ukončenia premávky v roku 1985.