Pred Národnou bankou Slovenska odhalili sochu hrdinu SNP, Karvaš bol dedkom jednej z europoslankýň

Pred Národnou bankou Slovenska odhalili sochu prvému jej guvernérovi a hrdinovi SNP Imrichovi Karvašovi. Ide o významného ekonóma, pedagóga a politika. Socha je z kameňa a Karvaš je na nej znázornený v stoji, s rukami vo vreckách.

„Riskoval vlastný život aj život svojej rodiny, pretože veril, že aj malá krajina sa musí postaviť zlu, ak chce stáť na strane slobody a demokracie. Chcem sa poďakovať Národnej banke Slovenska a jej dlhoročným zamestnancom, že už roky udržujú odkaz Imricha Karvaša nažive. Táto socha je významným míľnikom v týchto snahách,“ napísala jeho vnučka Ľubica Karvašová, europoslankyňa za Progresívne Slovensko. 

Autorom sochy je umelec Štefan Papčo. Karvašová hovorí, že sa mu podarilo zachytiť charakter jej starého otca, ktorý vedel byť aj ostrý a to najmä vo svojich hodnotách a princípoch. 

„Dnes si jeho odkaz pripomínajú aj tí, ktorí odmietajú pomôcť Ukrajine, ktorá sa rovnako bráni agresii. Som si istá, že ak by vtedy žili, hovorili by mu, že len predlžuje vojnu. Že Nemec raz odíde. A to je veľmi smutné.Jeho slová – „hodnota jednotlivca je určená mierou, v akej prispieva nie k vlastnému, ale k všeobecnému blahobytu“ – dnes silno rezonujú v čase, keď rozhodnutia vládnych politikov často neslúžia celej krajine, ale len úzkej skupine „našich ľudí“,“ dodala Karvašová. 

Jej starý otec sa vo svojich 35 rokoch stal ministrom v československej vláde. Rodák z Varšan (dnešná časť Levíc) mal na starosti najmä obchod. Prezident Jozef Tiso ho po vzniku Slovenského štátu poveril vedením národnej banky. V roku 1939 sa stal jej prvým guvernérom. 

Keď začalo bombardovanie, Karvaš nariadil presunutie troch miliárd korún do filiálky v Banskej Bystrici a Ružomberku, aby povstalcom pomohol. Zapojil sa aj do protifašistického odboja, nadviazal kontaktmi s členmi ilegálnej SNR a spolupracoval s Vavrom Šrobárom, Gustávom Husákom či Mirkom Veselom. Koncom augusta 1944 upozornil Vavra Šrobára, že mu hrozí zatknutie a je potrebné, aby unikol z pozornosti bezpečnostných orgánov. 

Pre jeho činnosť ho v roku 1944 zatklo v Bratislave gestapo. Vypočúvali ho v Berlíne a následne bol internovaný do koncentračných táborov Flossenbürg, Dachau, Innsbruck, Niederdorf. Spolu s ďalšími dôležitými väzňami bol oslobodený z rúk Gestapa nemeckými vojakmi a neskôr i americkou armádou. Po oslobodení dostal možnosť zotaviť sa na ostrove Capri.

Po návrate na Slovensko odmietol kolaborovať s komunistickou stranou. Opäť ho zatkli a obvinili z velezrady a neskôr zo špionáže. V ilavskom väzení sa mu obnovili epileptické záchvaty a takmer prišiel o zrak. O dva roky neskôr bol amnestovaný a roku 1969 bol úplne súdne rehabilitovaný. Po treťom infarkte zomrel v Bratislave dňa 20. februára 1981.