Olinka sa narodila v Petržalke, ako trojmesačná sa ocitla v detskom domove. Dnes hľadá biologickú mamu aj sestry

Do bratislavskej skupiny na sociálnej sieti pribudol emotívny príspevok. Mladá žena, Olinka, v ňom hľadá svoju biologickú mamu a dve sestry, ktoré nikdy nespoznala. Príbeh, ktorý zdieľala, dojal stovky ľudí a otvoril bolestivú tému detí vyrastajúcich bez rodičov.

„Dobrý deň, hľadám svoju biologickú mamu a 2 sestry. Mám 25 rokov. Narodila som sa 29. augusta 1999 v Bratislave. Bývali sme v Petržalke, potom ma dali do domova, keď som mala 3 mesiace,“ napísala Olinka. Dodala, že si pamätá len to, že by mala mať jednu staršiu a jednu mladšiu sestru. Jedna mala skončiť v pestúnskej starostlivosti a druhú údajne vychovávala stará mama.

„Budem vďačná za každú pomoc. PS: Mama, ak toto čítaš, prosím, ozvi sa mi. Hľadám ťa už veľmi dlho,“ uzavrela svoj príspevok.

Reakcie ľudí boli zmiešané

Pod príspevkom sa rozbehla búrlivá diskusia. Viacerí, ktorí tiež vyrastali v detskom domove, alebo boli v pestúnskej starostlivosti, sa podelili o svoje skúsenosti. Niektorí Olinku podporili v jej snahe, iní ju varovali pred možným sklamaním.

„Prepáčte, ale ja by som nevládala hľadať niekoho, kto nehľadá mňa,“ napísala Priska. „Tiež som bola do 5 rokov v domove, potom v pestúnskej starostlivosti. Matka je tá, čo vychová, a nie tá, čo porodí a zahodí. Ja som ju napokon náhodne stretla a bolo to jedno veľké sklamanie,“ dodala. 

Olina medzičasom doplnila, že detský domov, v ktorom vyrastala, dnes už neexistuje. Nemá sa preto na koho obrátiť a ani sa nevie dostať k archívu, ktorý by jej mohol pomôcť nájsť rodinu. Ľudia jej v komentároch poradili, aby skúsila osloviť matriku, kde by mohli byť uložené aspoň niektoré údaje.

„Musia mať archív, aj keď je otázne, ako to je zákonom dané – koľko rokov majú tieto údaje uložené,“ reagovala Mirka.

Súvisiaca téma Ružinovčan zháňal krajčírku, nepáčila sa mu však cena 13 eur za skrátenie trička. Ľudia sa doňho poriadne obuli

Zvrat nastal, keď sa v komentári ozvala Zdenka, ktorá si spomenula na ženu rovnakého mena aj bydliska, aké Olinka uviedla v príspevku. Najskôr si nebola istá, ale neskôr napísala: „Ja som bývala neďaleko, aj sme sa stretávali pred rokmi, ale o tom, že by mala tri dcéry, neviem. Viem, že mala jednu dcéru, volali ju Izi. Ale je mi to ľúto, táto Denisa už zomrela.“

Či išlo skutočne o Olinkinu biologickú matku, zatiaľ nie je stopercentne isté. No Olinkin príbeh silno zarezonoval – najmä medzi ľuďmi, ktorí si sami prešli podobnou skúsenosťou.

Nájdu sa?

Príbehy detí vyrastajúcich v domove sú často poznačené traumou z odmietnutia, hľadania identity a túžby pochopiť, prečo sa ocitli samy. Niektorým sa podarí nadviazať nové, obohacujúce vzťahy s biologickými rodičmi. V iných prípadoch, ako ukazujú aj komentáre, môže byť pravda bolestivá – alebo už nie je koho nájsť. Olinkin príbeh je teda dojemnou pripomienkou toho, že nie všetci dospelí si nesú zo svojho detstva istotu rodiny.