Exkluzívny rozhovor: Andrea Tang vyrástla v Kolačkove a dnes patrí medzi najvplyvnejšie módne influencerky v Číne

Andrea Tang je rodáčka zo Starej Ľubovne, no pred pár rokmi sa jej podarilo dobyť Čínu. Zo dňa na deň sa spolu s manželom Jaydenom stali influencermi a okrem toho založili aj vlastnú módnu značku ANDREA TANG. 35-ročná energická východniarka je kreatívnou riaditeľkou spomínanej značky a v Číne zamestnáva vyše 70 ľudí. 

Andrea sa narodila v Starej Ľubovni a detstvo strávila v dedinke Kolačkov. Keď mala deväť rokov, s rodinou sa presťahovala do Prešova a nakoniec do Veľkého Šariša. Priznáva, že aj keď detstvo bolo jednoduché a bezstarostné, dospievanie bolo pre ňu náročnejšie. Vyčnievala z davu, a preto sa jej spolužiaci vysmievali. Práve originalita jej v tínedžerských rokoch otvorila dvere do sveta modelingu a módy. 

Počas modelingovej kariéry sa spoznala s čínskym módnym fotografom a ako asi dobre tušíte, už 13 rokov sú manželia. Majú spolu dve deti, zmysel pre módu a úžasnú módnu značku. Andreu okrem toho na čínskych sociálnych sieťach sledujú vyše 4 milióny používateľov. Začalo to úplne náhodne, no používatelia si ju obľúbili hlavne z dôvodu, že začala hovoriť o témach, o ktorých tam nikto nehovorí. Pomohla jej aj úprimnosť a energia, ktorú do sveta vyžaruje aj cez obrazovku.

Vaša kariéra sa rozbehla v 16-tich rokoch, kedy ste sa stali modelkou a zúčastnili ste sa módnych týždňov v Paríži, Miláne či Londýne. Ako vyzeral váš život do tej doby? 

Mala som úžasné dedinské detstvo v Kolačkove. Som za to vďačná, bolo to jednoduché, no bezstarostné. V Prešove sme neskôr bývali na Sídlisku II pár rokov a nakoniec sme sa presťahovali do Veľkého Šariša. Najviac ma bavilo umenie, ktorému som sa naozaj venovala od detstva. Preto som potom šla na Školu umeleckého priemyslu v Prešove.

Neskôr ma začali oslovovať na ulici či v skole modelingoví skauti. Nikdy som si nepripadala byť pekná či zaujímavá. Chlapci sa mi vysmievali za moju výšku, volali ma žirafa. Spolužiačky boli aj viac vyvinuté a ja som bola stále chudá a vysoká. Vyrastala som s tým, že niečo so mnou nie je v poriadku iba preto, že som chudá a vysoká. Stále som počúvala, že mi nedávajú jesť. Neskôr som brala aj lieky na to, aby som pribrala, aj napriek tomu, že som bola zdravé dieťa. 

Keď sa mi do cesty priplietol modeling, začala som sa mať rada, predtým to tak nebolo. Bola som iná a okolie ma chcelo zmeniť, no s modelingom prišlo aj sebavedomie. Na strednej škole som začala cestovať, môj prvý modelingový výlet bol veľmi stresujúci. Nemala som peniaze, nevedela som po anglicky, takže to bolo náročné a mala som pocit, že neviem nič o ničom. V hlave som však vedela, že chcem cestovať a naskytla sa mi príležitosť v podobe modelingu, tak som to využila. 

Vedeli ste po začiatku módnej kariéry, že sa už späť na Slovensko nevrátite?

Áno, brala som to ako príležitosť. Keď som mala 11 rokov, odcestovala som prvýkrát do Londýna, keďže moja teta tam mala svadbu. Už vtedy som si povedala, že tam raz budem žiť. Milovala som tých ľudí, to, ako sa obliekajú, akí boli spontánní. Vedela som, že potrebujem zo Slovenska odísť. 

Momentálne žijete v Londýne, plánujete tam aj zostať?

Nie, žijem tu 18 rokov, ale v auguste sa s deťmi sťahujem do Číny, presnejšie do Šanghaja. Môj manžel Jayden je z Číny a aj influencerskú kariéru som začala práve na čínskych sociálnych sieťach. Na našich platformách to nerástlo tak, ako tam. Vyšplhala som sa na 4 milióny sledujúcich naprieč všetkými platformami, na ktorých tvorím.

Robím to päť rokov, po dvoch rokoch som začala pracovať aj na vlastnej značke ANDREA TANG. To začalo veľmi rásť, aj s manželom na tom tvrdo pracujeme. Myslela som, že to budem môcť robiť na diaľku, aby mohli deti ešte študovať v Londýne. Je to nereálne, nedá sa to časovo, s manželom sa vidíme veľmi málo. Čína ma potrebuje, keďže momentálne tvoríme iba tam. Táto krajina mi je blízka, chodím tam často a skoro rok som tam aj žila v Šen-čene. Londýn milujem, ale momentálne je celý môj život v Číne. 

Vzhľadom na to, že pridávate pre čínskych používateľov, hovoríte po čínsky?

Nie, mohla by som, ale nemám na to čas. Rozumiem viac, ako hovorím. Neviem čítať znaky, a preto sa mi to veľmi ťažko učí. Na veci sa musím pozerať, aby som si ich zapamätala. Vo videách hovorím po anglicky a mám tam titulky v čínštine.

Občas poviem niečo po čínsky, to sa používateľom veľmi páči. Deti hovorili plynule po čínsky, no odkedy trávi manžel viac času v Číne, tak sa do toho musia vrátiť. V škole budú mať každý deň čínštinu, takže to nebude problém.

Vydali ste sa za čínskeho módneho fotografa, máte dve krásne deti, viete povedať váš príbeh lásky?

Stretli sme sa v Londýne v štúdiu známeho fotografa. V tej dobe som nebola modelkou môjho manžela, mala som fotenie s jeho kamarátom. Môj manžel v ten deň prišiel svojho kamaráta len pozrieť. Šiel s nami na obed a začali sme sa rozprávať. Vymenili sme si emailovú adresu, čo je veľmi divné, keďže sme si mohli vymeniť telefónne číslo. Ostali sme v kontakte a naozaj som si nemyslela, že z toho bude vzťah. Dlho sme sa nevideli, pretože cestoval, a raz sme sa stretli na večeri v Londýne a začali sme randiť. Vzali sme sa veľmi rýchlo, už po roku chodenia. 

Spoločne ste založili značku ANDREA TANG, ako vznikol tento nápad? 

Značka bola nápad môjho manžela, ja som viac kreatívna, on viac strategický. Takže on videl, že som začala mať na sociálnych sieťach marketingovú silu, ktorú som využívala pre iné značky. Ľudia mi verili a čokoľvek som ukázala, tak to malo úspech. Chceli sa obliekať ako ja.

Módu milujem, skúšala som robiť iné práce, študovala som aj psychológiu, no nič mi nešlo tak, ako móda. Vstávam a zaspávam s módou. Bola to moja najväčšia vášeň. Robím infuencerstvo, no viem, že to nie je navždy. Môj plán B bol práve módna značka. Na začiatku som vytvorila doma dve košele. Začala som od nuly a postupne sa to vyvinulo do štádia, že mám rôzne kolekcie, 72 zamestnancov v Číne a v Anglicku mám tím fotografov. Teraz je to už reálny biznis. Sú však ľudia, ktorí odo mňa nakupujú bez toho, aby vedeli, že som influencer. 

Okrem toho, že vo firme pôsobíte ako kreatívna riaditeľka, patríte aj medzi najvplyvnejšie módne influencerky v Číne, ako sa to stalo?

Stalo sa to úplne náhodne. Bola som tehotná s druhým dieťaťom, synom, mala som pôrod do vody. Manžel to natočil a video veľmi krásne upravil. Pridal to na svoje čínske sociálne siete, ktoré do tej doby veľmi nevyužíval. Ja som bola v nemocnici a nevedela som, že to vôbec pridal. Cez noc malo toto video pár miliónov videní, takže sme sa za jednu noc stali influencermi.

Ľudia boli veľmi inšpirovaní, ja som začala zdieľať život novej mamy, kde nie je všetko také krásne, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Samozrejme, my ženy sme vďačné, že máme zdravé deti, no častokrát sme v materstve stratené. Začala som o tom na internete rozprávať. V Európe to nie je nové, no v Číne o tom veľa ľudí nehovorí. Potom som rozprávala aj o popôrodnej depresii. Začali mi chodiť spolupráce na detské produkty, no nechcela som zarábať na svojich deťoch. Preto som začala tvoriť stylingové videá, ktoré úplne explodovali. A tak som sa začala venovať len móde. 

Na akých platformách tvoríte?

Najhlavnejšia je Little Red Book, tá je podobná nášmu Instagramu. Cez ňu vedia používatelia aj nakupovať moje oblečenie. Potom je Douyin, je to ako TikTok. Ešte mám aj Bilibili, to je podobné YouTube. Cez všetky tieto tri hlavné platformy mám dokopy cez 4 milióny sledovateľov.

Skúsenosti z modelingu vás inšpirovali k vytvoreniu vlastnej značky ANDREA TANG. Hlavnou myšlienkou značky je motto „I AM ENOUGH“ – teda „Som dosť“, ktoré má posilniť sebavedomie žien a podporiť ich autenticitu. Okrem toho ste v roku 2025 predstavili kolekciu jar/leto, ktorá je oslavou ženskosti a individuality. Kolekcia zdôrazňovala, že móda by mala slúžiť ženám a nie naopak, pričom každá žena by sa mala cítiť sebavedomo a pohodlne vo svojom oblečení. Odkazuje myšlienka aj na svet modelingu, v ktorom to možno nebolo stále dokonalé?

Asi áno. Určite to má spojenie s modelingom, kde som sa nikdy necítila, že som dosť. Stále som bola kritizovaná, ale mám pocit, že my ženy to máme vštiepované do hlavy od doby, kedy sme malými dievčatkami. Viem, že problém je globálny, no budem hovoriť o Slovensku a o tom, ako som vyrastala ja. Nemáme to ľahké už od doby, keď vyrastáme. Je to veľmi kritické, neviem, kedy sa ženy cítia dobre, stále sú za niečo kritizované.

Modeling bola ďalšia vec. Bola to veľká kritika dennodenne. Som za to vďačná, otvorilo mi to veľa životných možností, zmenilo ma to, stala som sa nezávislou, ale zmenilo ma to aj v negatívnom ohľade. Nikdy som sa necítila, že som dostatočne dobrá. Rovnako som to pociťovala aj v škole, ak niekto nie je dobrý vo všetkom, schytá kritiku. Dúfam, že sa to mení.

Aj feminizmus je v dnešnej dobe veľmi extrémny, nemáme to ako ženy ľahké. Ženy v minulosti to mali ešte náročnejšie, no v dnešnej dobe častokrát nie sme akceptované preto, že stárneme, že sa nám mení telo a podobne. Musíme nonstop niekomu niečo dokazovať. Milujem nás ženy, na druhej strane nie som proti mužom, vidím, že aj muži to majú v niektorých situáciách náročné. 

Sama na sebe vidím, že mám 35 rokov a moje telo sa mení. Mám z toho stres a mám taký pocit, že keď stratím svoju mladosť, musím to dokazovať niečím iným, napríklad úspechom. Mali by sme akceptovať, že stárneme a vysporiadať sa s tým. 

Bude značka ANDREA TANG tvoriť aj pre iné krajiny?

Naša značka je stará tri roky a hlavný trh máme v Číne. Zatiaľ nemáme kamenný obchod, všetko je na webe a 98 percent zákazníčok je z Číny. Na globálnej stránke zatiaľ pracujeme, chceme ju spustiť začiatkom júna. Stále je to mladá značka a momentálne nemáme priestor na globálny predaj. Museli by sme mať sklady aj vo svete.

Chcem robiť veci pomaly a poriadne, pretože som do toho dala všetko. Predala som dom, aby sme do tejto značky mohli ísť. Značka je všetko, čo mám. Bojím sa, že keď budem chcieť rásť veľmi rýchlo, tak spadnem. Preto chcem vedieť každý aspekt tohto biznisu a ísť na to pomaly a postupne. Preto sa aktuálne orientujeme na Čínu. 

Kamenný obchod by som veľmi chcela v Šanghaji, ale asi až o 2 alebo 3 roky. V dnešnej dobe sú kamenné obchody menej dôležité. Ľudia viac nakupujú na internete a kamenné obchody sú viac využívané ako výstavné miestnosti. Ľudia tam prídu, vedia si tovar pozrieť. Novým značkám sa častokrát stáva, že keď začnú otvárať kamenné obchody rýchlo, tak kvalita produktov a značky ide dole. 

Kde hľadáte inšpiráciu pri navrhovaní nových kolekcií – je to skôr vnútorný svet alebo vonkajšie vplyvy?

Obe, vnútorné sú tie ženské, chcem, aby sa ženy cítili dobre, oblečenie by malo byť ako naša druhá koža. Materiály a strihy na moje produkty sú pre mňa veľmi dôležité. Nemám rada obtiahnuté oblečenie. Verím, že sexy je komfort. Nemusíme ukazovať prsia a nohy, aby sme boli a cítili sa sexy. Verím, že keď sa žena cíti v oblečení dobre, tak to z nej vyžaruje. Inšpirácia je vo mne, to chcem dať ženám.

Vonkajšou inšpiráciou sú mestá, kde cestujem. Sú to aj ľudia na ulici, sú to farby, architektúra, som veľmi inšpirovaná aj mužmi. Veľa inšpirácie mám z mužského oblečenia, ktoré je veľmi komfortné a mám pocit, že je navrhované a vyrábané lepšie, než to ženské. 

Ako vnímate zodpovednosť módneho návrhára v dobe fast fashion a klimatickej krízy?

Neverím, že je niečo udržateľné. Aj keď sa mnohé značky snažia tvoriť udržateľnú módu, museli by sme chodiť nahí, aby to tak bolo. Ale dá sa to robiť inak. Dá sa to robiť lepšie. Snažím sa vyberať materiály, ktoré sú kvalitné, ktoré vydržia a robím oblečenie v štýle, ktorý je nadčasový. Tým pádom nebudú mať zákazníci potrebu toto oblečenie vymieňať za nejaký čas. Chcem, aby oblečenie bolo kombinovateľné, aby kúsky spolu ladili.

Ak oblečenie bude mať dobrý materiál a nadčasový štýl, to je tá moja udržateľnosť, ktorej verím. Na výrobu využívame fabriky v Číne, no každú, s ktorou začíname spolupracovať, navštívime osobne. Chcem vidieť, koľko zamestnanci zarábajú, ako fabrika vyzerá, či majú dobré podmienky na prácu a podobne. Ale aj tak nad tým nemám kontrolu, nie sú to moji zamestnanci.

Neviem, ako bol daný materiál vypestovaný, aj keď má rôzne certifikáty. Žijeme vo svete, kde sa nedá všetkému veriť. To, ako ja daný materiál neskôr využijem a verím, že je dobrý pre našu pokožku, to je moja zodpovednosť. Za tým si stojím a potrpím si na tom. Je to veľmi komplikovaný priemysel, no značky by sa mali snažiť robiť veci trochu inak, lepšie. Nerozumiem, ako môže stáť tričko 5 eur. Vidím, koľko námahy stojí výroba trička mňa. Neexistuje, aby tričko stálo tak málo a aby za tým bola úprimnosť. No ľudia chcú veľa za málo. 

Ako reagujú ženy z rôznych kultúr na vašu tvorbu? Zaznamenali ste kultúrne rozdiely v tom, čo ženy od módy očakávajú?

Reagujú pozitívne, máme veľmi dobrú spätnú väzbu. Máme zákazníkov, ktorí si kúpia jednu vec, no potom sa vracajú. Sú tam určite kultúrne rozdiely. My Európanky sme výstrednejšie, Číňanky sú konzervatívnejšie. Moje oblečenie sa im páči, pretože nie je výstredné a šialené. 

Mám pocit, že v Číne sú ženy menej sebavedomé. Nehovorím, že všetky, ale tak to vnímam. Aj vzhľadom na tvorbu na sociálnych sieťach vidím, že sú veľmi sebakritické. Číňanky chcú, aby ich oblečenie nerobilo tmavšími, ale svetlejšími. Ak máme kúsky, ktoré sú krémové, tak toto ich neláka. Buď chcú veci veľmi svetlé alebo naopak tmavé. Taktiež sa vyhýbajú slnku, aj v lete chcú byť zahalené. 

Aký odev vám vždy dodá sebavedomie – bez ohľadu na okolnosti?

Určite džínsy a voľná košeľa alebo voľný sveter. To som proste ja, keď sa cítim zle, toto si oblečiem. Sú to najkomfotnejšie veci, ktoré si môžem obliecť kedykoľvek. 

Je niečo, čo vám zo Slovenska vo svete chýba?

Humor, milujem náš východniarsky humor. A aj ľudia, ja milujem východniarov. Myslím si, že sme skvelí ľudia. Nechýba mi však negativita Slovákov, vieme byť veľmi negatívni a skeptickí. Chýba mi aj to, ako sú susedia medzi sebou spontánni. Tu v Londýne bývame v danej oblasti 6 rokov a svoju susedku som nikdy nenavštívila. U nás na Slovensku je to trochu iné, chýba mi taká susedská komunita. A samozrejme, chýba mi aj rodina.

A naopak, čo obdivujete na zahraničí a priali by ste si, aby to bolo aj na Slovensku? 

Pozitivita ľudí a otvorená myseľ. My Slováci ju ešte nemáme veľmi otvorenú v niektorých témach a to je škoda. Mali by sme viac akceptovať všetkých okolo seba. Niekedy mám pocit, že Slováci žijú v bubline. Ľudia o tom vedia, čítajú, no stále je malé percento Slovákov, ktorí majú myseľ prispôsobenú na rôzne veci vo svete. Mení sa to k lepšiemu, ale trvá to.