Po ťažkom boji zomrela bratislavská volejbalistka Táňa Vestenická, volejbalu obetovala celý život

Vo veku 64 rokov zomrela volejbalistka Táňa Vestenická. Odišla 10. decembra po náročnom a ťažkom boji.„Žena, ktorej celý život bol spojený s volejbalom, pričom tomuto športu obetovala všetko - či už ako hráčka, neskôr ako rozhodkyňa, trénerka i dlhoročná funkcionárka v rámci Slovenskej volejbalovej federácie, Asociácie volejbalových rozhodcov a volejbalového klubu VK TAMI Bratislava, ktorého bola zakladateľkou,“ informuje Slovenská volejbalová federácia. 

Táňa pôsobila v posledných rokoch ako kontrolórka federácie a predsedkyňa dozornej rady. Vo svojom stanovisku federácia rodine vyjadrila úprimnú sústrasť a dodala, že bude rodine chýbať. Táňa bojovala so zdravotnými problémami niekoľko mesiacov. 

Slovenská volejbalová federácia dokonca organizovala verejnú zbierku na jej liečbu. „Vážená volejbalová rodina. Volejbal sa v niekoľkých svojich zásadných momentoch, vždy vedel zomknúť. Verím, že tak urobí aj teraz. Pred pár mesiacmi jednu z nás, ktorú poznáte všetci, zradilo zdravie. Zdravie, ktoré je jediná a najcennejšia hodnota, ktorú si nikdy nekúpime,“ vyzýval pomoc prezident SVF Marek Rojko.

Na Táňu spomínajú aj jej bývalí kolegovia volejbalisti. „Táni, ty si vlastne ten svoj zápas asi vyhrala, to sme len my prehrali,“ píše Zuzana. Táňa jej vravievala, že ju chce za nevestu a Zuzana ju považovala za svoju druhú mamu. „Veď sme spolu boli od mojich 15tich. V juniorke, s juniorkami, za ženy, na ihrisku, na lavičke, na turnajoch, oslavách a sústredeniach,“ dodáva.

Spomínajú aj ďalší. Slavomír vraví, že mu bude chýbať jej smiech. „Obrovská strata. Táňa, ale vieš čo mi ťa bude navždy pripomínať? Ten živelný nákazlivý smiech a priama otvorená myseľ. Pri tebe človek vždy vedel na čom je. Česť tvojej pamiatke!“ napísal. 

Ingrid zas Tánino úmrtie označila za veľkú stratu pre celý volejbalový svet a verí, že na nich bude dávať pozor zhora. „Nikdy nezabudnem na jej úsmev, jej neustále šťastie a to, ako milovala jednoducho žiť. Ako sa učila nové a nové slovíčka po maďarsky, ako ich všetky vymenovala, keď sme prišli. Každému, kto mal to šťastie ju aspoň raz stretnúť, bude navždy chýbať,“ píše ďalší.