Zomrela žeriavnička Zuzana Cingeľová. Bojovala za pracovné podmienky, stanovala pred úradom vlády

Verejnosť si Zuzanu Cingeľovú pamätá predovšetkým ako bojovníčku za lepšie pracovné podmienky v železiarňach v Košiciach. Jej boj za práva zamestnancov vtedy  sledovalo celé Slovensko.

Zuzana Cingeľová dlhodobo upozorňovala na porušovanie pracovného práva v košických železiarňach, kde ako žeriavnička pracovala v studenej valcovni. Ako príklad uvádzala, že zamestnancov nútili podpísať dokumnet o absolvovaní školenia o bezpečnosti práce, aj keď sa žiadne neuskutočnilo. V práci kvôli svojim aktivitám čelila nátlaku a zastrašovaniu.

Veľkú popularitu statočná žeriavnička získala v roku 2004, keď na protest stanovala pred úradom vlády v Bratislave. „Odvážna žena sa nevzdala a spolu so svojimi prívržencami sa vydala na gándhiovský 550 kilometrov dlhý peší pochod z Moldavy nad Bodvou do Bratislavy. Keď dorazila do hlavného mesta, pred Úradom vlády si rozložila stan a začala hladovku, ktorá trvala takmer tri týždne,“ napísal na sociálnej sieti bývalý poradca premiéra Roberta Fica Eduard Chmelár.

Pred inštitúciou prespávala v stane 17 dní a držala aj hladovku. Predstavitelia vtedajšej vlády Mikuláša Dzurindu sa s ňou odmietali stretnúť a úrad vlády odmietol poskytnúť elektrinu na jej ošetrenie, keď sa jej počas hladovky zhoršil zdravotný stav. Protest neprerušila ani keď dostala správu, že jej zomrela mama. „Jej už nepomôžem a tu bojujem za všetkých,“ povedala vtedy. Po ukončení hladovky Zuzanu Cingeľovú prijali v európskom parlamente a vystúpila na Európskom sociálnom fóre.

„ Zuzana Cingeľová nebola obyčajnou robotníčkou. Celý život, aj na pokraji biedy (neraz doslova hladná) nezištne pomáhala ľuďom vo svojom okolí. Jej priatelia spomínajú, že raz na ulici našla plačúce dievčatko, prihovorila sa jej a keď zistila, že ju aj s jej mamičkou vyhodili z bytu, prichýlila ich a bývali u nej takmer rok, hoci o nich nič nevedela,“ dodal Eduard Chmelár, s ktorým bola aj politicky činná.

Zuzanu Cingeľovú neskôr prepustili z práce. Napriek tomu v Moldave nad Bodvou pomohla založiť ochotnícke divadlo, ktoré spájalo tamojších Slovákov, Maďarov, ale aj Rómov. Zomrela vo veku 71 rokov, vo svojom rodisku, v Strede nad Bodrogom. V jej prípade sporu so železiarňami súd doteraz nerozhodol.