V Dunajskej Lužnej zachraňuje vtáčikov bývalá zdravotná sestra. Marcela Belková pracuje 15 hodín denne, 7 dní v týždni

Na Lipníckej ulici v Dunajskej Lužnej nájdete zdanlivo nenápadné občianske združenie. Dom, do ktorého čoskoro vojdem aj ja, obyvatelia veľmi dobre poznajú. Sídli tu miestny veterinár Jaroslav Belko. Dnes som však neprišla za ním. Dvere mi otvorí jeho manželka, Marcela Belková. 

Marcela je bývalá zdravotná sestra a pred polrokom si založila záchrannú stanicu pre zákonom chránené vtáctvo. Po ťažkej dopravnej nehode skončila na invalidnom dôchodku a hľadala si hobby. O záchranu vtáčikov sa začala zaujímať pred piatimi rokmi. Dnes má občianske združenie a pracuje 15 hodín denne, 7 dní v týždni.

Galéria: 30 fotiek

Nápis ProAvis svieti aj na plagáte, ktorý majú Belkoví pribitý na terase a na Marcelinom aute, ktoré má na sebe desiatky nálepiek vtáčikov. Keď vojdeme do prvej časti záchrannej stanice, prekvapí ma známa vôňa. Ak ste niekedy vlastnili andulku či papagája, poznáte ju aj vy. 

Dokáže sa iba plaziť

Potom si všimnem, koľko vtáčikov tu Marcela v skutočnosti má. Musia to byť desiatky. Teraz cez sezónu jej denne ľudia prinesú osem až pätnásť jedincov. Niektorí sú v klietkach, iní v krabiciach a niektoré mláďatá dokonca v inkubátore. V krabiciach s otvoreným vekom sú dážďovníky. Pani Belková mi vysvetľuje, že tých jej aktuálne chodí najviac.

 Opisuje mi najťažší prípad, s akým sa stretla. Po strete s autom bol vtáčik úplne oskalpovaný.

Dážďovník nedokáže chodiť, život trávi vo vzduchu a keď spadne na zem, dokáže sa iba plaziť. Mladé dážďovníky na zem zlietavajú až po dvoch rokoch života, keď si hľadajú partnerov a robia znášku. Živia sa vzdušným planktónom a dažďovou vodou vo vysokých výškach. Svoje pomenovanie, dážďovník, získali vďaka tomu, že dokážu vycítiť, kedy sa blíži búrka a úspešne sa jej vyhnúť. 

Galéria: 30 fotiek

Ako ochladiť vtáčika

Teraz počas letných horúčav má Marcela plné ruky práce. Vtáčiky sa pre vysoké teploty prehrievajú a ľudia jej ich nosia v ťažkých stavoch. Objasňuje, že ak človek niekde nájde prehriateho vtáčika, mal by ho v prvom rade ochladiť, ale nie príliš rýchlo, pretože môže dôjsť k zástave srdca.

Veľakrát je toho na mňa veľa a je mi ťažko. Aj po tej nehode mám stále bolesti. Ale títo drobčekovia sú takí vďační, dávajú mi energiu.

„Ja vtáčiky ochladzujem tak, že buď ich dám do chladnejšej miestnosti. Ak je veľmi prehriaty, dám mu nožičky pod studenú vodu, ale nie ľadovú, a ovlažujem mu aj bruško. Ak je schladený, uložím ho do krabice, kde bude mať tmu a ticho a izbovú teplotu. Následne by mali ľudia čo najrýchlejšie kontaktovať záchrannú stanicu alebo štátnu ochranu prírody. Ak si to vyžiada aj stav vtáčika, ja potom kontaktujem zmluvného štátneho veterinára,“ dodáva. 

Komplikovaná návšteva veterinára

Vtáčiky jej manžel ošetriť nemôže, aj napriek tomu, že je veterinár. Zasiahnuť má povolené len v prípade ohrozenia života, inak musí zákonom chránené živočíchy ošetriť štátny veterinár. Preto vždy, keď nejaký vtáčik potrebuje veterinárne ošetrenie, Marcela musí so sebou do auta zobrať aj tie zvyšné, ktoré má v záchrannej stanici a odniesť ich do Karlovej Vsi, kde s nimi čaká v čakárni ako všetci ostatní. 

Galéria: 30 fotiek

„Lieky a röntgen vie vtáčikom poskytnúť len zmluvný veterinár. V prípade zlomením to majú ľahšie, pre ich duté kosti sa hoja rýchlejšie než u iných zvierat. Trvá to približne 14 dní, zlomenina musí byť fixovaná a vtáčik by mal byť v malej nádobe s limitovaným pohybom, aby sa nezranil,“ vysvetľuje. Následne ich rehabilituje a vypúšťa na slobodu. 

Pracuje sama, 15 hodín denne

Niektoré vtáčiky v ProAvis sa kŕmia každú polhodinu, okrem nočných hodín, kedy spia. Záleží to samozrejme od veku a druhu jedinca. Niektoré sa kŕmia aj dvakrát denne. Preto ich Marcela musí brať so sebou aj k veterinárovi.  Prvýkrát som s ňou telefonovala po 21:00 hod. večer, inokedy čas nemala. Vtáčiky totiž kŕmi a ošetruje od piatej rána do deviatej večera, s východom a západom slnka. Robí to všetko sama, sedem dní v týždni. 

Ľudia by im v žiadnom prípade nemali liať vodu vo zobáka. Vtáčik má totiž v jazyku malú dierku, ktorá vedie priamo do pľúc.

„Veľakrát je toho na mňa veľa a je mi ťažko. Aj po tej nehode mám stále bolesti. Ale títo drobčekovia sú takí vďační, dávajú mi energiu,“ vraví a ukazuje na vtáčikov a ja si všimnem, že na predlaktí má niektoré z ich aj vytetované. 

Galéria: 30 fotiek

Pýtam sa jej, prečo je v združení sama. Okrem toho, že by výpomoc nedokázala zaplatiť, problém je aj inde. „Nezoženiete osobu, ktorej môžete dôverovať a ktorá to môže robiť naozaj poctivo. Nikto nechce pracovať 15 hodín denne a ešte som nestretla človeka, ktorý by toto chcel robiť,“ hovorí. 

Vtáčikovi dávali ľudia mlieko a piškóty

Rozpráva mi, v akých stavoch jej vtáčiky chodia, a ja sa nestačím čudovať. Opisuje mi najťažší prípad, s akým sa stretla. Po strete s autom bol vtáčik úplne oskalpovaný. „Trikrát denne sa musel ošetrovať, preväzovať, musela som si kúpiť inhalátor, pľúca mal v zlom stave. Dostával infúzie, analgetiká. Každý dotyk bolel aj mňa, ale bol naozaj odovzdaný, vedel, že mu človek nechce ublížiť,“ z tónu jej hlasu je počuť, ako veľmi ju prípad holuba hrivnáka zasiahol. 

Galéria: 30 fotiek

Inému vtáčikovi zas časť mozgu vyďobali vrany, zázrakom však prežil. Ukazuje mi aj drobca, ktorého ľudia kŕmili mliekom a piškótami. „Už nikdy nebude môcť lietať,“ vraví. 

V tom teple sa jej vtáčiky prehrievali a ich rany sa kvasili. 

Vtáčiky sú na kŕmenie mimoriadne citlivé, to je jedna z prvých informácií, ktorú som sa počas svojej návštevy dozvedela. Ľudia by im v žiadnom prípade nemali liať vodu vo zobáka. Vtáčik má totiž v jazyku malú dierku, ktorá vedie priamo do pľúc. Voda sa tak nahromadí v pľúcach a on zomiera na ich zápal. 

Galéria: 30 fotiek

„Predstavte si, že vám zakryjem oči, vy vôbec neviete, čo vám idem spraviť. Nalejem vám do úst vodu a vy ju automaticky neprehltnete, vy ju vdýchnete. Rovnako to má aj vtáčik, ale preňho je kvapka ako pre vás pohár,“ vraví. 

Ak si to situácia naozaj vyžaduje, Marcela radí namočiť prst do vody a kvapku kvapnúť na špičku zobáka, nie na celý zobák, pretože aj v ňom sú otvory. Ak dávate vtáčikovi vodu do misky, mala by byť taká vysoká, aby sa mu bruško nedotýkalo hladiny, aby sa vtáčik neutopil. Treba ju tiež pravidelne meniť, v týchto horúčavách voda zovrie a vtáčikovi viac uškodí ako pomôže.

Ešte pred mojou návštevou som si všimla, že Marcela na sociálnom médiu zháňala klimatizáciu. V tom teple sa jej vtáčiky prehrievali a ich rany sa kvasili. Hrozí im to aj vonku, pod horúcimi strechami či mostami. Tam s obľubou hniezdia belorítky. Lastovičky zas nájdete v stodoliach či bývalých družstvách. 

Rizikom sú aj pouličné mačky. Kým niektorí ľudia to považujú za „prírodu“, Marcela vraví, že to tak zďaleka nie je. „Príroda je, keď predátor uloví vtáčika a zožerie ho. Ale mačky vtáčika chytia, požujú a nechajú tak. On potom zomiera v strašných bolestiach,“ dodáva. Pri útokoch mačiek a psov sú vonkajšie zranenia zriedkavé. Väčšinou ich zrania vnútorne a vtedy je záchrana jedinca mimoriadne náročná. 

Marcela má ťažké srdce aj na lepiace pasce, ktoré ľudia s obľubou lepia na stromy, aby eliminovali hmyz. „Ľudia nechápu, že škorce a drozdy sú ošetrovatelia stromov a kríkov. Niektorí ľudia sa chcú zbaviť prirodzených živočíchov, pretože im vadia. Ak sa vtáčik nalepí na lepiacu pascu, je to rozsudok smrti,“ hovorí. Prípad drozda nalepeného na lepiacu pascu riešila aj ona. 

Hurá za slobodou

Ak sa vtáčik zotaví, Marcela vyskúša, či je schopný letu. Robí to v miestnosti, kde nemá žiaden nábytok a vezme si so sebou aj malú sieťku na motýle. Vtáčik sa dokáže v miestnosti zorientovať za pár sekúnd. Ak začne lietať dookola, znamená to, že je pripravený na vypustenie. Ak nie, Marcela ho odchytí do sieťky a pokračuje v rehabilitáciách.

Galéria: 30 fotiek

Na dvore má tiež rozlietavaciu voliéru, kde si môže vtáčik zvyknúť na opätovný pohyb. Nechá ho tam pár dní, kým si úplne nezvykne. Potom ich vypúšťa na slobodu. Niektoré druhy však majú svoje špecifiká. Belorítky vypúšťa Štátna ochrana prírody, ktorá monitoruje ich kolónie. Jedinec by totiž sám neprežil. 

Vyššie sme spomínali dážďovníka, ktorý nedokáže chodiť. Aj pre tento dôvod sa vypúšťa z čo možno najvyššieho miesta. Pri páde sa skoordinuje, roztiahne krídla a napokon sa udrží vo vzduchu. Niektoré vtáčiky sa k Marcele aj vracajú. Na dvore má kŕmidlá a čistú vodu. Vedia, že tu vždy nájdu útočisko.

Ak chcete Marcele a jej združeniu pri záchrane vtáčikov pomôcť, môžete ju podporiť na transparentnom účte SK 51 0200 0000 0049 8083 1659.