Exkluzívny rozhovor. Moderátorka Lenka Ježová: Po znásilnení som cítila hanbu. Nahlásiť som ho nedokázala

Bernadetta Čaranová
•
10 február 2024, 19:30

Novinárka TV JOJ Lenka Ježová sa po schválení novely Trestného zákona priznala, že ju znásilnil jej bývalý partner. V rozhovore pre Bratislavak.sk prezradila, ako sa s tým vyrovnávala, prečo ho nenahlásila, ale aj to, ako ju sledoval neznámy muž.

Poslanci vo štvrtok schváli novelu Trestného zákona, ktorá skracuje premlčacie lehoty pri znásilnení na polovicu. Vy ste sa vzápätí rozhodli prehovoriť o vlastnej skúsenosti so znásilnením. Prečo?

Verejne som o tom hovorila prvýkrát. Moji blízki samozrejme vedeli, čo sa mi v minulosti stalo. Bola to skôr reakcia na necitlivé slová v pléne. Poslanci majú právo si schvaľovať čokoľvek, sú legitímne zvolení. Stále ale majú zodpovednosť k tomu, čo hovoria a ako to hovoria. Mňa sa tie slová dotkli. Či už to bolo o tom, že by sme mali byť pomaly vďační za to, že chcú takýmto spôsobom motivovať ženy, keď im znížia premlčaciu dobu. A po druhé to bolo to, že asi si tá žena všimla, že bola znásilnená. Bolo to dosť cynické. Ako človeka, ktorý niečo také zažil mi to ublížilo a urazilo ma to.

Ja som ešte obišla relatívne dobre. Ale niektoré ženy, ale aj muži, môžu byť poznačení viac. Mohlo sa im to stať opakovane. Mňa, ako relatívne známejšiu osobu, je viac počuť. Kto sa má tých ľudí zastať, ak nie my? Preto som prehovorila.

Galéria: 7 fotiek

Poslanec Glück tiež povedal, „snáď mi nechcete tvrdiť, že 10 rokov nestačí“. Prečo 10 rokov nestačí?

Záleží samozrejme aj na tom, čo sa žene stalo. Je iné, keď vám niekto dá nôž pod krk a znásilní vás a je iné, keď to spraví blízka osoba. Spracovať, čo sa vám vlastne udialo je veľmi ťažké. V prípade toho blízkeho človeka ide o osobu, ktorej ste dôverovali. Cítili ste sa bezpečne a zrazu sa to zmenilo.

Zároveň na jednu stranu viete, že to, čo sa vám dialo nie je v poriadku a nemalo by sa to diať. Na druhej strane je tam voči tej osobe stále nejaká emócia. To, čo žena cíti, je jeden obrovský chaos. Ja som cítila hanbu, že som vôbec dovolila, aby sa mi niečo také stalo. Trvalo mi roky, kým som sa zverila najbližším osobám. Neviem si predstaviť, že by som v tej najcitlivejšej fáze išla na políciu a musela im všetko zopakovať.

Sú ľudia, ktorým to trvá dlhšie a nemusí to byť len 10 rokov. Aspoň, že pri deťoch to nechali trochu inak a majú viac času to spracovať. Dieťa si ešte nevie vyhodnotiť, čo sa deje. Dospelý človek áno, ale aj ten potrebuje čas. Mnohé ženy sú s tým človekom stále vo vzťahu. Môže to byť napríklad manžel, ktorý ich znásilní.

Kedy ste to mimochodom nahlásili vy, ak je pre vás v poriadku o tom hovoriť.

Ja som to nenahlásila. To, čo sa stalo mne, by nikto nevyhodnotil ako znásilnenie. Naša legislatíva predpokladá aktívne kladenie odporu, musíte sa vyslovene brániť. Ale pri blízkych osobách sa vám najčastejšie stane, že stuhnete.

Galéria: 7 fotiek

Ako ste to prekonali?

Celé som to preplakala. Potlačila som to v sebe na dosť dlhý čas. Samozrejme som mu už nedovolila, aby sa ma niekedy v živote ešte chytil. Z toho vzťahu som odišla. Cítila som sa strašne zle. Nevedela som si predstaviť, že by na mňa ešte niekedy položil prst.

Komu ste sa ako prvému zverili?

Sestre.

Vyhľadali ste aj nejakú odbornú pomoc?

Vtedy aj teraz je to so psychológmi tak, že zavoláte a povedia vám, že na vás majú čas najskôr o tri, štyri mesiace. Trávila som veľa času s blízkymi, keďže som sa ani poriadne nevedela dostať do poradovníka.

Ako by sme mali reagovať na takéto prípady? Čo by vám, ako obeti znásilnenia pomohlo?

Hovoriť o tom, že znásilnenie nie je len to, že vás niekto prepadne na ulici. Znásilnenie môže byť aj vo vzťahu. Ale 9 z 10 ľudí vám povie, že niečo také neexistuje. Treba o tom rozprávať a nezatvárať pred tým oči. Treba sa snažiť rozprávať tak, aby sa žena necítila zahanbená, alebo si myslela, že je to jej vina. To sa deje veľmi často. Aj ja som sa cítila vinná. Čo ak som si to zaslúžila? Ale to tak nie je, žena si to nezaslúži. Ani muž.

Veľa z nich mi písalo o svojej skúsenosti. Ale naša legislatíva je nastavená tak, že podľa zákona muž nemôže byť znásilnený. Riešia ho ako napadnutého. Treba hovoriť aj o tom, že teraz sú aj rôzne linky pomoci. Vôbec nie je hanba vyhľadať pomoc. Ďalšia vec je viktimizácia obetí. Ľudia mi písali, že sa ich policajti snažili presvedčiť, že sa niečo takéto nestalo.

Môže medializácia prípadov pomôcť alebo skôr ženám ešte viac ublíži?

Ako kedy, záleží to na prípade, ale aj sile ženy. Detaily by sa nemali nikdy písať. Boli tu niektoré naozaj exponované prípady sexuálneho násilia a žena má už aj tak čo robiť, aby to spracovala. Nieto ešte, aby si o sebe čítala.

Galéria: 7 fotiek

Prišli po zverejnení vášho prípadu aj negatívne reakcie?

Ja sa snažím reakcie v komentároch nečítať. Je mi jasné, že bulvár je nastavený tak, aby to bola senzácia. Aj tie texty sú tak skladané. Býva zvykom, že pod takýmito článkami sú negatívne emócie. Jediné, čo ma mrzí, že to musia čítať moji rodičia.

Keďže som z tejto brandže, som naučená ich nečítať. Ale moji rodičia, oni to robia. Nájdu sa tam ľudia, ktorí mi hovoria, že som si to zaslúžila. Ktorí mi hovoria, že chcem byť zaujímavá a urážajú ma. Na druhej strane ma kontaktujú aj iní, ktorí sú radi, že som sa nebála prehovoriť. Ale ja som sa bála. Lenže, už sa to dostalo do takej roviny zľahčovania, že by mi prišlo sprosté sa neozvať.

Ako by ste opísali ten strach?

Človek cíti hanbu aj po rokoch. Stále má strach, že niektorí ľudia to budú nielen zľahčovať, ale budú vyslovene útočiť. Je to nepríjemný pocit. Ani skrz moju rodinu mi nie je ľahostajné, čo sa deje. Ale tento strach nemôže byť až taký, že sa človek bude báť ozvať, keď má šancu byť počutý.

Vrátim sa ešte k tým negatívnym komentárom. Veľa z nich vychádza z nepochopenia vašej práce. Vyčítali vám napríklad, že ste mali nedávno rozhovor s Robertom Ficom a dobre ste si s ním rozumeli. Ako by ste im to vysvetlili?

Je to moja práca. Viem, kde je hranica profesionality. Novinárka nemá komentovať zákon. Politikovi dávam otázky k aktuálnym témam a aj také, ktoré sa mu nemusia páčiť. V rozhovore zastupujem verejnosť, celú, nielen vybranú skupinu. Keď sa odborníci na niečo pýtajú, my s tým politikov konfrontujeme. Ja tu ale nie som od toho, aby som po politikovi kričala, alebo si vyvršovala svoje ego. To nie je moja pozícia.

Plánujete v tejto veci, násilie na ženách, robiť osvetu aj naďalej?

Osvetu, neviem. Toto bola vyslovene reakcia na to, čo sa dialo. Ale kedykoľvek sa na mňa môžu žena, ale aj muž obrátiť, čo sa týka týchto vecí. Rozumiem im, viem čo sa im stalo. Nechcem sa ale stavať do pozície, že viem všetko najlepšie a budem robiť aktivistku. Ale keď vidím, že niekomu môže byť uškodené, tak sa ozvem.

Galéria: 7 fotiek

V čom vás prežitá skúsenosť najviac zmenila?

V súkromí som obozretnejšia, čo sa týka partnerov. Má to aj negatívne aspekty. Menej im dôverujem. Nemyslím si, že takéto niečo môže ženu posilniť.

Na sociálnych sieťach tiež nemáte fotografie vašich blízkych či rodiny. Mali by sa mediálne známi ľudia či politickí redaktori chrániť?

Je to na každého zvážení. Nezverejňujem ani rodinu, ani partnerov. Mala som stalkera a ten sa dokonca vyhrážal aj mojim blízkym. Preto tieto veci nezdieľam.

Ako sa s tým dá vyrovnať?

Veľmi ťažko. Na základe toho vám môžem povedať, že by som už nechcela byť vypočúvaná na polícii. Bol to stalker, ktorý sa ma v živote nechytil, len sa mi vyhrážal a ja som prerevala na polícii tri hodiny. Keď som hovorila, ako ma rok terorizoval a ako mi to zasiahlo aj do súkromného aj profesijného života, bola som z toho zrútená. A to bol neznámy človek. Viete si predstaviť, aké to je, vypovedať o niekom, koho poznáte?

Zvažovali ste niekedy kvôli niečomu takému odchod z práce?

Samozrejme. Na nejaký čas som sa stiahla. Odmietala som byť na obrazovke, len som načítavala reportáže. Trvalo to niekoľko mesiacov po rozsudku, kým som bola ochotná ísť aj na obraz. Zvažovala som všetko. Aj výpoveď a robiť niečo iné.