Bratislavčania si počas sviatkov zaspomínali aj na legendárneho Schöne Naci. Aký bol Ignác Lamár v skutočnosti?

Ignác Lamár, ktorého celé generácie Bratislavčanov poznali ako Schöne Naciho, zostáva aj desaťročia po svojej smrti jednou z najvýraznejších postáv starého mesta. Nebol hercom ani spevákom v divadlách, a predsa sa stal neodmysliteľnou súčasťou každodenného života Bratislavy. Ľudia si ho pamätajú ako tichého, slušného a vždy elegantne oblečeného muža, ktorý chodil ulicami vo fraku, s cylindrom a paličkou, a jemným hlasom spieval.

Spomienky na neho sú dodnes živé najmä medzi tými, ktorí vyrastali v centre mesta. Ako píše miestna obyvateľka „My, staršie aj starší, čo sme chodievali na korzo a do ‚Detskej cukrárne‘ – do Deky, kde boli malé fotelčeky, si ho pamätáme… ale čas letí…“ Pre mnohých bol symbolom slušnosti a pokoja. „Bol to slušný, vždy upravený človek a patril Bratislave a Bratislava ho mala rada…“ vravia.

Niektorí mali možnosť stretnúť ho len raz, no zážitok im utkvel v pamäti navždy.  „Iba raz som na neho mala šťastie, bola som s mamou v cukrárni, kde prišiel, čašníčka mu hneď priniesla kávičku a zákusok, mal motýlika z krepového papiera a začal veľmi jemnučko spievať. Bol slušný, usmiaty,“ vraví miestna Bratislavčanka.

Ako každodennú súčasť detstva si ho pamätajú tí, ktorí vyrastali priamo v historickom centre. Viliam spomína: „Ako dieťa bývajúce na Františkánskom námestí sme Schöne Naciho stretávali každý deň v cukrárni u Mayera, kde sme si kupovali gaštanové jazýčky.“

Spieval nielen v cukrárňach, ale aj na uliciach a námestiach. „Spieval nám pri radnici, mal som asi 10 rokov. Poznal môjho otca od malička,“ opisujú obyvatelia. Zorka si zas spomína na jeho vystúpenia pod oknami internátu: „Chodil spievať pod okná internátu na Uršulinskej. Dievčatá povyliezali do okien, zatlieskali mu a on sa vždy poklonil.“

Schöne Naci bol známy aj tým, že deti obdarúval drobnosťami a ku každému sa správal s úctou. „Aj ja si ho pamätám, mala som 6 rokov, s mamou som ho videla asi trikrát. Chodil vo fraku, vždy sa pekne poklonil, zdravil nemecky aj maďarsky a na paličke v batôžteku nosil zákusky, čo mu cukrárky dali, taká bratislavská neškodná postavička,“ hovorí Anežka.

Spomienky majú aj tí, ktorým spieval priamo pod oknami. „Neraz nám spieval svojim tenkým hláskom na Radlinského ulici, kde býval v dome dôchodcov. My sme boli asi 6- až 8-ročné deti,“ dodáva Magdaléna.

Mnoho obyvateľov si ho pamätá ako súčasť detstva aj dospievania: „Bol súčasťou môjho detstva aj mladosti. Keď sme boli deti, rozdával nám prstienky s farebnými očkami a keď z nás už boli slečny, veľmi úctivo nás zdravil. Mám na neho veľa milých spomienok.“

Ignác Lamár sa narodil 11. augusta 1897 v Petržalke. Pôvodne bol cukrárskym učňom, pracoval ako kulisár, pomocník u obuvníka, nosič uhlia či prášiar kobercov. Popri tom chodil po dvoroch a uliciach a spieval. Takmer 40 rokov bol neodmysliteľnou súčasťou koloritu bratislavských ulíc a kaviarní.

Zomrel 23. októbra 1967 v Krajskej tuberkulóznej nemocnici v Lehniciach. V septembri 2007 boli jeho telesné pozostatky prevezené na Ondrejský cintorín, kde dnes odpočíva vedľa Júliusa Satinského.

Jeho socha v životnej veľkosti, dielo akademického sochára Juraja Meliša, stojí pri kaviarni Mayer na Hlavnom námestí a je trvalou pripomienkou tejto výnimočnej postavy mesta. O Schöne Nacim vznikla aj kniha Volali ho Schöne Náci a pieseň skupiny Lojzo.

Ako upozorňuje Silvia, pamäť mesta sa pomaly vytráca: „Boli sme v septembri na vychádzke cez mesto. Hovorila som žiakom príbeh a aj sme boli zapáliť sviečku na Ondrejskom cintoríne na hrobe. Veru nevedeli – a nevedeli ani ich rodičia. Nepoznajú vlastné mesto, hoci vedia vymenovať ostrovy v Tichomorí.“

Práve preto majú takéto spomienky cenu zlata. Schöne Naci nebol len zvláštnou postavičkou v cylindre – bol dušou starej Bratislavy, ktorú si mesto nesie vo svojej pamäti dodnes.