Autor novej knihy o bratislavských kostoloch Ďuríček: Vo veži kalvínskeho sa hrali deti, keď doň začali páliť tanky

Fotograf a bývalý novinár Andrej Ďuríček vydal pred Vianocami už svoju druhú knihu o Bratislave. Tentokrát navštívil kostoly v Starom Meste a čitateľom v nej odhaľuje ich tajomstvá. Chceli ste niektorý kostol navštíviť a dozvedieť sa o ňom viac, ale nikdy ste nenabrali odvahu? Teraz máte možnosť pozrieť sa aj tam, kde by ste sa inak nedostali.

V rozhovore sa dozviete:

• prečo sa považuje za vlažného katolíka,
• ako v kostoloch našiel sovu a dve perly,
• čo bolo na nahrávke v kostole zo Zuckermandla, kde si zabudol telefón,
• ako komunizmus ovplyvnil staromestské kostoly.

Naposledy sme sa videli pred rokom, keď ste napísali knihu Bratislava, moja láska. Teraz sa mi núka otázka, prečo ste si tentokrát vybrali len kostoly?

Kostoly ma vždy bavili, aj do nich často chodievam, i keď nie práve na omše. Rád sa tam len tak zastavím kvôli atmosfére, troška sa stíšiť, popremýšľať a samozrejme sú to tiež pekné pamiatky. V prvej knihe Bratislava, moja láska som mal pár kapitol aj o kostoloch a uvedomil som si, že tieto kapitoly ma bavili najviac.

Súvisiaca téma Autor knihy o Bratislave a fotograf Ďuríček: Sochu Gottwalda sme mali na námestí nechať ako výstrahu

Takže som sa rozhodol, že moja druhá kniha bude práve o kostoloch a nebudeme si klamať – chcel som písať hlavne o starých kostoloch. Takže som sa sústredil výlučne na bratislavské Staré Mesto.

Aký je váš vzťah k viere?

Každý človek príde vo svojom živote do nejakého kontaktu s vierou. Nie som výnimka. Moja mama sa snažila vychovávať ma v detstve v katolíckom duchu. Aj teraz chodíme s kamarátmi pred Vianocami na rorátne omše, sem-tam sa prejdeme na Kalváriu. Ale nie presne taký ten typ praktizujúceho katolíka, ktorý je na omši každú nedeľu. .

Ani jeden kostol nie je mŕtva pamiatka, ten ich príbeh stále žije.

V knihe píšete: „Ako študent vysokej školy som k jezuitom rád chodieval, a to nie som nejaký extra kostolný typ.“ Teraz hovoríte, že ste úplne praktizujúci katolík. Paradoxne ste však autorom knihy o kostoloch.

Viera nie je limitovaná na kostol. Je to niečo také, ako keď mám rád hory a prírodu, ale nie som turista, ktorý chodí každý víkend na túry a počíta si kilometre.

Ako dlho ste svoju druhú knihu písali?

Prvú kapitolu som písal o Blumentáli v decembri minulého roka. Knihu som dopísal 30. júla, čiže osem mesiacov.

Galéria: 9 fotiek

Priznám sa, že som ako čitateľ mala občas problém vyznať sa v jednotlivých rádoch. Vám sa tie informácie po čase neplietli? Celkovo ste navštívili 22 kostolov.

Tým, že som mal pri písaní jednotlivých kapitol časový odstup, tak to na mňa až tak nedoliehalo. Boli však momenty, keď som bol už trocha presýtený celou tou symbolikou, ktorá na mňa vo všetkých kostoloch padala. Sväté obrázky, ornamenty, fresky a tak ďalej. Musel som si dávať pozor, aby som niekde nespravil chybu, aby som každému kostolu priradil správne patrocínium (zasvätenie kostola, pozn. red.). Františkánsky kostol, to je vlastne Kostol Zvestovania Pána, kapucínsky, je Kostol sv. Štefana Uhorského. Na toto som si dával veľkého bacha, aby som to nepoplietol.

Robili ste si pred vstupom do kostolov nejaký rešerš, alebo ste vychádzali len z vlastnej skúsenosti?

Samozrejme, nešiel som do toho úplne bez predošlého poznania. Bratislava je moje mesto, tu to fakt dobre poznám, aj kostoly som mal obehané, hoci niektoré som poznal iba zvonka. Napríklad, vždy som túžil ísť do kalvínskeho kostola na SNP-čku. Možno som ako katolík cítil nejaký blok, že tam nepatrím. Pritom každý môže ísť hocikam, cirkvy ani kostoly pred nikým nezatvárajú dvere. Preto verím, že aj moja kniha môže niekoho motivovať nazrieť do kostola, kam doteraz nevkročil.

Čo vám najviac utkvelo v pamäti?

Myslím, že je škoda, že kostoly niekedy vnímame len ako pamiatky. Toto je barokový kostol, tam je oltár od majstra toho a toho, dal ho postaviť ten a ten, je to rokoková kazateľnica, tu sú reliéfy, tam také a také klenby a tak ďalej. Toto je ale všetko len nábytok, kulisa. Kostoly sú v prvom rade živé miesta. Aj napriek modernej dobe, ktorú žijeme, keď idete ráno do mesta, nakuknete k sv. Ladislavovi alebo k Milosrdným, vždy tam sú ľudia. Ani jeden kostol nie je mŕtva pamiatka, ten ich príbeh stále žije.

Premávali sa tam okupačné tanky a vo veži sa svietilo. Hrali sa tam správcove deti. Vojská si mysleli, že tam je ostreľovač, tak začali páliť do tej veže.

Dokonca sa to podarilo aj s Klariskami. Napriek tomu, že sú sto rokov odsvätené, stále v nich je život. Každý týždeň tam je nejaké podujatie, kultúra, umenie, čo je skvelé.

Kostol sv. Ladislava je ako jeden z mála otvorený verejnosti počas celého dňa. Nie je to škoda, že väčšina kostolov býva zatvorená?

Povedzme si otvorene, vieme, v akej dobe a kde žijeme. Správcovia kostolov majú zodpovednosť za to, aby ten kostol nebol nejako narušený, znesvätený, aby z neho niečo nezmizlo. Nie všetci majú také možnosti, aby si kostol strážili. Keď som bol vo Švajčiarsku, kostoly tam boli otvorené celý deň, hocikto mohol prísť. Ale u nás to nie je úplne možné.

V kostoloch ste našli aj netradičné prvky ako sovu a dve perly. Prišlo to spontánne, alebo ste hľadali zaujímavosti?

Perly prišli spontánne. Kazateľ z kalvínskeho kostola, pán Buza, mi rozprával príbeh, ako kalvíni prišli do Bratislavy a ako po celom Uhorsku a Európe zbierali peniaze na svoj kostol. Dvaja misionári zo Škótska dokonca poslali bratislavským kalvínom dve tichomorské perly, aby z ich predaja mohli financovať výstavbu kostola. To je tiež dôkaz, že stavba kostola nebola nikdy o pár jednotlivcoch, alebo, že cirkevná vrchnosť rozhodla a tak sa stavalo. K vzniku kostola bývala neraz zložitá cesta a bolo potrebné, aby so do tej iniciatívy zapojil, kto mohol.

Dnes komunitu vnímame ako napríklad komunitnú grilovačku, susedov z baráku, ale komunita veriacich vždy siahala cez hranice monarchií a štátov, veriaci si navzájom pomáhali aj zďaleka. A pomáhali si aj v Bratislave. Kým kalvíni ešte nemali vlastný kostol, prichýlili ich evanjelici. Keď baptistom vzali komunisti modlitebňu, prichýlili ich zasa kalvíni.

A pokiaľ ide o sovičku, tú som si v kostole Milosrdných bratov všimol úplne náhodou. Z vitráže svietilo na stenu dúhové svetlo, ktoré dopadalo na maličkú sošku sovy. To bol výjav! Neskôr som sa dozvedel, že sova je symbolom írskeho šľachtického rodu O’Neill a gróf s týmto menom je pochovaný u Milosrdných bratov.

Ako ste spomínali, na väčšinu kostolov sa skladali veriaci sami. Viete si dnes predstaviť, že by sa Bratislavčania poskladali na nový kostol?

Stále sú v kostoloch nejaké zbierky, napríklad u kapucínov sa zbierajú na novú strechu. Teraz však financie idú do iných oblastí, kde ich treba, alebo si to tak žiada marketing. Kedysi okrem sirotčincov a kostolov nič moc nebolo. Nebol futbal, bitky v klietkach a podobne. Nejde ani tak o to, či si viem predstaviť, že dnes by sa ľudia a podnikatelia skladali na kostol. Skôr je to o poznaní, že keď chce niekto niečo vybudovať, je fajn, keď mu v tom pomáhajú ostatní a nie je na to sám.

Vo väčšine príbehov sa spomína zásah komunistov proti veriacim. Ako totalita zmenila bratislavské kostoly?

Rehole boli v 50. rokoch zakázané, rehoľníci skončili v táboroch, pracovných lágroch a ich kostoly prebral štát. Kňazi, ktorí mohli ďalej pôsobiť, boli pod prísnou kontrolou totalitného režimu, museli mať štátny súhlas. Nemohli burcovať ľudí proti komunistom a podobne. Ale našlo sa aj veľa odvážnych, ktorí aj v ťazkých časoch ľuďom vlievali nádej.

Premávali sa tam okupačné tanky a vo veži sa svietilo. Hrali sa tam správcove deti. Vojská si mysleli, že tam je ostreľovač, tak začali páliť do tej veže.

Galéria: 10 fotiek

Do mnohých kostolov sa prestalo investovať a doplatili na to. Minimálne ten príklad Kostola Panny Márie Snežnej na Kalvárii. Komunisti rozhodli, že ten kostol musí prísť o svoju vežu, pretože by v panoráme Bratislavy konkuroval Slavínu.

Kalvársky kostol je asi najlepší symbol toho, ako komunisti pristupovali k veriacim. Kalvárskemu kostolu zbúrali vežu, aby v panoráme nekonkurovala Slavínu. Spravili to rafinovane. Nemohli vežu len tak zbúrať, to by sa ľudia ozval, tak povedali, že ju musia zbúrať kvôli statike, aby neohrozovala celý kostol. Každý kostol si za totality prešiel neľahkým obdobím. Veľa sa zničilo, rozkradlo, zabudlo… Správca kostola Milosrdných bratov, brat Richard, mi povedal, že je dobre, že robím takúto knihu. Aspoň sa bude vedieť, ako vyzerali kostoly v Bratislave v roku 2025. Keď štát po 40 rokoch vrátil Milosrdným bratom ich kostol, nevedeli o ňom skoro nič, vychádzali len z nejakej útlej brožúrky z roku 1906.

O vežu prišiel počas komunizmu aj kalvínsky kostol. Ako sa to stalo?

Na Námestí SNP sa v auguste 1968 premávali okupačné tanky. Raz večer sa vo veži hrali deti správcu kostola. Svietilo sa tam. Nejaký okupant si možno myslel, že sa tam skrýva ostreľovať a začal do veže páliť. Rozstrieľali celú fasádu a to bol kostol práve po rekonštrukcii. Deťom sa našťastie nič nestalo, ale kostol museli nanovo opravovať.

Ku každému kostolu ste mali buď neutrálny vzťah, alebo skôr pozitívny. Negatívnu emóciu som zachytila len pri Blumentáli, pre dlhé omše, ktoré ste tam ako dieťa strávili. Zmenila neskoršia návšteva kostola váš pohľad?

To ma mrzí, že to vyznelo ako negatívna emócia. Predstavte si malého chalana, ktorý chce byť s kamošmi vonku na dvore, ale musí ísť do kostola s mamou a babkou, lebo sa rozhodlo, že bude mať prvé sväté prijímanie. Nudilo ma to, trvalo to dlho. Predpokladám, že dnes sú detské omše zábavnejšie ako v roku 1984. Dnes mám Blumentál rád. Áno, stále na mňa pôsobí ponurejším dojmom, ale je to tiež neskutočný príbeh. Na vysvätenie Blumentálu prišlo 35-tisíc ľudí z celého Uhorska a Bratislava mala vtedy len nejakých 70-tisíc obyvateľov.

V knihe píšete, že v kostole v Zuckermandli ste si nechali 16 hodín zabudnutý telefón, ktorý mal spustené nahrávanie. Nahral niečo zaujímavé?

S pánom správcom Thurzom sme po omši kecali na chóre - bolo to veľmi príjemné, je to svelý rozprávač a pedagóg na bohosloveckej fakulte. Tak sme sa zakecali, že som tam nechal na lavici mobil. Prišiel som si poň až na druhý deň ráno. A čo nahral? Je tam počuť tikot hodín a bola vtedy silná búrka, takže počuť dážď bubnovať na streche. Nepočul som žiadne hlasy ani nič také, žiadne bububu.

Modrý kostolík je síce na titulke, ale v knihe je posledný. Je to kvôli pobúreniu ľudí, ktorým ste pred rokom prezradili, že pôvodne nebol modrý?

Ten fór je v niečom inom. Kniha Bratislava, moja láska sa Modrým kostolíkom začína. A táto druhá sa ním končí. S tým, že je aj na titulke, prišlo mi to také príhodné, aby knihu aj uzatváral.

Pre koho je kniha Bratislavské kostoly v Starom Meste určená?

Pre každého, kto má rád Bratislavu, jej históriu a miesta, pre veriacich aj neveriacich. Som presvedčený, že je zaujímavá aj pre ľudí, ktorí chodia do kostola pravidelne. Aj na známych miestach je vždy čo objavovať. Ja som napríklad bol u jezuitov veľa razy, ale nikdy predtým som si nevšimol obrovskú fresku od Alojza Rigeleho na stene vedľa oltára. Zo zadnej časti, kde som väčšinou stál pri dverách, som skrátka dopredu nedovidel. Aj jeden katolícky kňaz sa ma spýtal, či som bol u kalvínov, že sa tam vždy chcel ísť pozrieť. Uvidel to až v knihe, ktorú som mu priniesol.

Píšete ďalšiu knihu?

Nepíšem, oddychujem. Ale nejak sa mi tento rytmus zapáčil, takže sa určite pustím do ďalšej knihy.

O čom bude?

Určite by mala byť o niečom, k čomu mám blízko. Zrejme niečo s bratislavskou prírodou, ale nechcem to ešte konkretizovať. Nejakú dramaturgiu však už v hlave mám.

Andrej Ďuríček je bývalý novinár, fotograf, autor blogu Bratislava, My Love - balove.sk a autor kníh Bratislava, moja láska a Bratislavské kostoly v Starom Meste. V minulosti pracoval v SME, Hospodárskych novinách a desať rokov viedol Nový Čas Nedeľa. V rokoch 2020 - 2023 pôsobil ako šéf tlačového oddelenia na Ministerstve investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR, dnes pracuje v PR agentúre.