FOTO: Vášniví hubári sa delia s ostatnými so svojou diagnózou, pozor, môže byť nákazlivá, zabávajú sa

Sociálne siete zaplavujú fotky a vtipy, ktoré zabávajú celé Slovensko. V obľúbenej hubárskej skupine sa totiž rozšírila „hubárska diagnóza“, veselá vlna príspevkov o posadnutosti zberom húb. Príspevok, ktorý spustil lavínu, zverejnila Anna. Na fotografii bolo vidieť röntgenový snímok hlavy, v ktorej namiesto mozgu žiari prerastený dubák. Pod ňu napísala: „Priznajte sa, koľko nás tu je s rovnakou diagnózou.“

Vtip sa okamžite stal hitom. Len pár hodín po zverejnení mal tisíce reakcií a komentáre zaplavili ďalší hubári, ktorí sa k „diagnóze“ s humorom priznali. Niektorí to brali s úsmevom.  Martina napísala, že „Ja s mojim mužom sa hlásime,“ a pridala fotografiu plných košíkov.

Ďalšia členka skupiny, Karin, s úsmevom dodala: „Môj manžel by si kvôli hríbom aj dovolenku zobral.“ S rovnakou dávkou nadšenia sa pridali aj ďalší: „Aj ja mám tú istú diagnózu,“ priznala Jana, zatiaľ čo Janka komentovala s úsmevom: „Priznávam sa bez mučenia.“ Medzi hubármi sa však nešíril len smiech, ale aj obdiv. Eva zverejnila fotku svojho rekordného úlovku a k nej napísala: „Tohtoročný víťaz.“

Na váhe sa jej dubák zastavil na neuveriteľných 558 gramoch  a okamžite sa stal hviezdou skupiny.
Svoj úspech ukázala aj Adriana, ktorá pripojila záber košíka plného krásnych, zdravých kúskov.

Nie všetci sa však nechali uniesť len dubákovou slávou. Hubár Jeremi pridal svoj odlišný názor: „Dubák je feši hríb, ale chuti jak papundekeľ. U mňa suchohríby, aj Modráky, Janíky, Hrabáky, kuriatka, masliaky... To sú top chuťovky.“

Niektorí priznali, že ich vášeň zachádza ešte ďalej. Milan sa podelil o úsmevnú skúsenosť: „Mne sa jednu noc snívali o rýdzikoch. Na druhý deň som doniesol tri dvadsaťlitrové vedrá plné rýdzikov a ruksak masliakov a kozákov.“ K nemu sa pridal Roman, ktorý s nadhľadom napísal: „Aj my sme takto postihnutí, aj s manželkou.“

Do diskusie sa zapojila aj Anežka, ktorá priznala, že jej zdravie už nedovolí zbierať huby tak, ako kedysi: „No ja som voľakedy chodila omnoho viac na huby, teraz to zdravie až tak nedovoľuje... bola som len raz tento rok, dva dni som sa zotavovala a päť dní trvalo, stále sa mi o hríboch aj snívalo... trochu som smutná, že už nezvládam tie kopce... keď som bola zdravá, tak už len tak 1–2 krát idem pre radosť a vášeň.“

Aj keď niektorí hubári berú svoju vášeň s humorom a iní s nostalgiou, no na jednom sa zhodnú „hubárska diagnóza“ sa nedá liečiť, dá sa len šíriť alebo zdediť.