Marek opísal dobrodružstvo so ZSSK. Cesta do Viedne trvala takmer päť hodín. Vlak mrzol na moste, ľudia utekali pešo

Národný dopravca sa ešte nedávno chválil „rýchlou, pohodlnou a spoľahlivou“ linkou medzi Bratislavou a Viedňou. Realita však podľa skúseností cestujúcich vyzerá úplne inak. Svoje o tom vie aj Martin, ktorý sa na obnovenú trasu cez Marchegg tešil – a namiesto komfortnej cesty zažil dopravný horor, na ktorý len tak nezabudne.

ZSSK v októbri oznamovala, že po roku a pol rekonštrukcií je spojenie späť a že cesta potrvá bezkonkurenčných 46 až 56 minút. Smrek sa linkou odviezol trikrát. Fungovala iba raz. Zvyšné dve jazdy označuje za čisté dobrodružstvo.

Vlak bez personálu, cestujúci blúdia po peróne

Prvý problém prišiel už v Marcheggu. Vlak síce dorazil za hranice, no tam ostal stáť desiatky minút bez vysvetlenia. Po pol hodine začali ľudia vystupovať, pretože vo vlaku nebol ani náznak personálu. „Vyzeralo to, že slovenská posádka jednoducho odišla a nechala tam vlak aj s cestujúcimi,“ opísal Marek. Nakoniec sa ukázalo, že po hodine ho má prevziať rakúsky personál. Z hodinovej cesty sa tak stali vyše dve hodiny.

To najhoršie však prišlo pri ďalšej jazde. Vlak sa zastavil priamo na moste cez Moravu, presne na slovenskej strane hranice. Kúrenie prestalo fungovať, vonku bolo –6 stupňov, pod vlakom sa pohybovali ľadové kryhy.

„Pozeral som na Devínsku Novú Ves a rozmýšľal, ako sa odtiaľ dostaneme, ak sa vlak už nepohne,“ dodáva. Porucha rušňa, spadnutý pantograf, blokovaná medzinárodná trať – vlak sa posúval po pár metroch, zastavoval, znova sa hýbal a znova stál. Celé hodiny.

Ľudia to vzdali a utekali pešo

Nervozita rástla. Cestujúci pobehovali po vagónoch, hádali sa, kričali v rôznych jazykoch. Niektorí to vzdali úplne – vyskakovali z vlaku s kuframi do snehu a vydali sa pešo do vyše kilometer vzdialeného Marcheggu.

Po troch hodinách vlak konečne dorazil na rakúsku stranu. Tam však prišiel ďalší šok – vlak nepokračuje. Ľudia čakali na nástupišti v mraze, kým im rakúsky personál otvorene nepovedal, nech sa na ZSSK vykašľú a idú S-Bahnom. Z 56 minút bolo 280. Program zrušený, peniaze minuté.

Železnice opäť sľubujú nový predaj cestovných lístkov. Prepojiť by sa mal e-shop, aplikácie aj pokladnice

Do Viedne sa Marek dostal po zotmení, po viac než 280 minútach. Zmeškal stretnutia, galérie, celý program. Po piatich hodinách v zime bez jedla minul na stanici životné úspory len preto, aby zahnal hlad.

„Trať, ktorú zvládalo Rakúsko-Uhorsko pred 112 rokmi, dnes národný dopravca nezvláda ani na základnej úrovni – a nikomu za to nepadajú hlavy,“ konštatuje trpko.

Pod jeho svedectvom sa okamžite objavili desiatky podobných príbehov. Cesty do Tatier trvajú osem hodín, rušne sa kazia v poliach, kúrenie nejde, WC sa zamykajú a cestujúcim sa odporúča „vystúpiť a ísť ďalším vlakom“.

ZSSK reagovala ospravedlnením a vysvetlením o mimoriadnej technickej situácii. Tvrdí, že 90 % vlakov jazdí bez výrazných zdržaní. Pre tých, ktorí mrzli na moste alebo blúdili v snehu, je to však len slabá útecha. „Vlak vtedy zastavil bezpečnostný systém lokomotívy. Z hľadiska bezpečnosti to bolo správne rozhodnutie – vždy má prednosť pred plynulosťou dopravy. Zároveň však vlak zastavil presne v bode, kde nie je možné ho rýchlo presunúť bez koordinácie viacerých strán na slovenskej aj rakúskej strane a bez splnenia prísnych bezpečnostných postupov. Práve to spôsobilo, že sa technická porucha zmenila na časovo náročnú mimoriadnosť s dopadom na ďalšie vlaky,“ obhajuje sa ZSSK.

To, že sa súprava posúvala len po niekoľko metrov a opakovane zastavovala, súviselo s postupným vytváraním podmienok, aby sa vlak dostal pod rakúsky trakčný systém a bolo ho možné bezpečne znovu uviesť do prevádzky, vraví dopravca.

„Zdržanie sa následne reťazilo aj v stanici Marchegg, kde je len obmedzený počet koľají s nástupišťami. Z pohľadu cestujúcich však situácia nebola príjemná, najmä pre nedostatok priebežných informácií a jasného výhľadu ďalšieho postupu. Aj to je pre nás dôležitým poučením z tejto udalosti,“ dodáva ZSSK.