Nicholsonová svojsky reaguje na urážky Tabak, že je stará a škaredá, bývalá tenistka bude mať nad čím rozmýšlať

Bývalá poslankyňa NR SR Lucia Ďuriš Nicholsonová sa opäť stala opäť terčom verejných útokov, keď ju Romana Tabak a Petra Demková, hovorkyňa ministerky Šimkovičovej, označili za „škaredú a starú“. Tabak reagovala na jej list o „Matovičovom cirkuse“ a Demková komentovala hejt spustený na ministerku po uverejnení prefiltrovanej fotografie. „K fotke Šimkovičovej som nenapísala ani čiarku. Výzor Šimkovičovej a Tabak ani zďaleka nepovažujem za ich najväčší problém. Sú to krásne ženy. Napriek tomu sa do mňa pustili, ako sa len ženy vedia pustiť do ženy,“ opisuje Nicholsonová.

Tabak jej napísala, že je „ohyzdná a stará“. Demková ju označila za „škaredú“ spolu s vybranými progresívnymi političkami a prezidentkou Zuzanou Čaputovou. O tom, ako nevhodne sa správala hovorkyňa Ministerstva kultúry Petra Demková sme vás informovali tu.

Nicholsonová na to zareagovala so slovami: „Tak som sa ocitla v elitnom klube škaredých žien. Not bad. Not bad at all. Veľkú časť môjho života som riešila, ako vyzerám. Moje sebavedomie pripomínalo dribling medzi výšinami neba a tým najspodnejším suterénom. Stúpalo a klesalo podľa stavu akné alebo toho, ako mi vlasy stáli alebo ležali.“

Romana Tabáková opäť útočí, na paškál si vzala Nicholsonovú. Odkážte tejto škaredej žene, som mladšia a krajšia, tvrdí

Ako sama pripomína, zdravé sebavedomie nezávisí od vzhľadu: „Odkedy žijem za hranicami, venujem oveľa viac času vzdelávaniu a osobnostnému rozvoju. Učím sa jazyky, píšem, študujem múdre knihy od múdrych ľudí.“ Cituje aj knihu The Social Animal od Davida Brooksa a vysvetľuje, ako sa vekom mení mozog: „Vekom sa aktivita amygdaly znižuje. Naopak, zvyšuje sa aktivita prefrontálnej kôry – centra nadhľadu, sebaregulácie a empatie. Človek sa prestáva porovnávať a neustále s niekým pretekať. Mozog starších ľudí doslova ‘filtruje’ smútok alebo konflikt.“

Podľa nej tieto biologické zmeny ovplyvňujú aj motiváciu: mladé ženy sú poháňané dopamínom a neustále dokazujú svoju hodnotu okoliu, zatiaľ čo staršie ženy hľadajú pokoj a kontinuitu vzťahov: „Mladosť prináša silu, ale starnutie prináša harmóniu. Tichú múdrosť, ktorá nevychádza z ega, ale z pokoja.“

Nicholsonová tiež upozorňuje, že existuje skupina ľudí, pre ktorých je čas nepriateľom: tí, ktorí sa nedokážu vzdať kultu dokonalej tváre a tela, sú závislí na vlastnom egu a stále sa porovnávajú s ostatnými. „Autenticita ženy je jediná vec, ktorú si nemôžete vpichnúť, dcéry naše. Autenticita je totiž vzácna. Och, Martina, občas to na tebe vidím. Tvár hovorí „navždy 38“, oči prezrádzajú únavu z nekonečného súťaženia, predstierania a hrania. Čas sa nedá zastaviť, ani oklamať. Plynie v každom z nás. Dôležité je nestratiť sa v ňom. Nestratiť samú seba pod nánosmi púdrov, filtrov a fejku.“

Nicholsonová tak veľmi elegantne odpovedala na urážky a otočila ich na pozitívny pohľad na starnutie. Aj takto sa dá bojovať s tlakom okolia a spoločnosti, ktorým ženy čelia. Text tak funguje ako výzva k prijatiu samých seba, ale aj uštipačná odpoveď pre Romanu Tabak, Martinu Šimkovičovú a Petru Demkovú.